(Tento text je voľným pokračovaním predošlého blogu 3.)
Zlom
Môj posun z roviny príprav neprišiel ako blesk z jasného neba. Len postupne, ako som krok za krokom postupoval v osvojovaní si technickej stránky fotografie, sa mi pomaly začal naozaj odkrývať zrak aj pre jej druhý rozmer. Ten ľudský. Rozmer človeka na druhej strane objektívu. 
Tým, ako ma opúšťala vlastná neistota, som sa stával vnímavejším k úzkosti druhých a schopnejším viesť ich z nej k pocitu uvoľnenia a dôvery. 
To len prirodzene viedlo k úprimnejším a dôvernejším vzťahom, nadväzovaným počas fotenia, čo zase len prirodzene viedlo k autentickejším výrazom, ktoré bolo tak možné zachytiť. Lebo ak by to bolo stále len o fotografovej réžii, bola by to neskutočná škoda.
Cesty života
Keď o tom teraz píšem, vybavujú sa mi chvíle, keď aj moje hodiny angličtiny či gitary, ktoré roky dávam, toľkokrát odbočia "z hlavnej cesty" a na pár chvíľ zastanú len tak niekde bokom. Nie sme stroje a tieto nadýchnutia medzi chvíľami intenzívneho sústredenia sú vítanou príležitosťou sa nadýchnuť a chvíľu len tak byť.
Toľkokrát mi moji študenti povedali, že na tie hodiny chodia radi, lebo popri tom, čo sa učíme, je to pre nich aj akási forma terapie. 
Jednak preto, že ich naša práca prinúti nechať všetky starosti pred dverami, a tu, s gitarou či s nepravidelnými slovesami, sa na tú hodinu cítia proste ľahšie.
Pritom mi napadá, že možno som si naozaj pomýlil profesiu. Že odjakživa ma moje osobné výzvy v rovine duše roky pripravovali na to, aby som prirodzene tvoril vítané zázemie pre unavené duše druhých. A teraz sa, namiesto psychologických sedení, predsa len okľukou dostávam k tomu istému.
Ľudia s ľuďmi
Mám ale pocit, že niekde tam začína skutočný život. Kde sa naše spoločenské roly a ciele, kvôli ktorým sa stretávame, stávajú akoby len zámienkou pre skutočné stretnutie človeka s človekom - vo chvíľach veselých aj ťažkých.
V tomto svetle sa mi termíny fotenia javili stále menej ako okamihy skúšok mojej vlastnej hodnoty, a stále viac ako príležitosť vykročiť na pomoc s presne tým istým niekomu druhému.
Veľký deň
Napríklad taký svadobný deň zavše predstavuje vyvrcholenie obrovského napätia z dlhých mesiacov príprav, organizácie a riešenia stále nových komplikácií, ktoré s blížiacim sa termínom svadby akoby sa pretekali o pozornosť. V taký deň sa cítiť a ešte aj vyzerať bezstarostne a najlepšie v živote je pre mnohé nevesty priam nadľudská úloha. 
My chlapi možno (kým po recepcii nebehajú mamuty a šabľozubé tigre) nesieme veci ľahšie, ale čo si budeme hovoriť: Každému padne dobre mať po boku ľudí, z ktorých sála sebaistota a usmievavý dojem absolútnej kontroly nad všetkým, čo sa môže stať.

„Objektivitída“
Ale aj portrétne fotenie vie byť výzvou, ak nie rovno strašiakom. Koľko z nás už obligátne každú príležitosť fotiť sa odmieta prostým prehlásením, že nie sme fotogenickí? 
A to práve kvôli bohatej histórii skúseností, keď nás fotky s našou tvárou znova a znova sklamávali, keď nás zachytávali a ukazovali (všetkým a navždy) tak, ako sa nám vôbec nepáčilo, ako sme sami seba nevideli, či prosto viac vidieť nechceli. 
Akoby sme vnútri vždy vedeli, že ak by fotografia stále tak zlomyseľne nezlyhávala, ukázala by nás viac tak, ako sa vidíme sami vo vnútri, či aspoň ako by sme sa radi videli. Akoby sme sa na fotky tak hnevali práve preto, lebo vnútri sme stále vedeli, že je v nás oveľa viac, než boli fotky schopné ukázať po celý ten čas.
​​​​​​​Podoba - nepodoba
Preto aj keď vždy rád zachytím pekné či pôsobivé okamihy rodinných či profesných udalostí, musím uznať, že som v stretnutí s každým človekom začal vidieť príležitosť na viac. 
Nielen na to, ako CHCEME vyzerať, aby sme sa podobali tým, ktorí nám imponujú a ktorým ich úspech, telá a životy závidíme. Ale hlavne to, ako NAOZAJ vyzeráme, keď sme to NAOZAJ my.
A dovolím si povedať, že absolútnej väčšine z nás to vôbec nič nehovorí. Že to z nášho pohľadu najlepšie na nás sa nám páči iba preto, lebo sa to najviac podobá našim ideálom. 
Akoby sme neboli ničím viac než neurčitým stavom podobnosti; uplašeným plaváčikom v sústavnom a neovládateľnom pohybe - raz nahor, raz nadol, približujúc sa či vzďaľujúc tej sladkej fatamorgáne nášho Olympu, v závislosti od toho-ktorého dňa.
f
​​​​​​​Hmlovina človek
Z toho by teda vychádzalo, že ak by sa malo ukázať „ako NAOZAJ vyzeráme, keď sme to NAOZAJ my", tak by to bolo akési šedé nič. Akoby okamih, v ktorom sa prestaneme s kýmkoľvek porovnávať a nasadzovať masky s ich podobou, by nás mal zobraziť ako prázdnu množinu. Dieru na fotografii. Ako prázdnu stoličku pod nejasnou hmlovinou, čo sa zabudla vzťahovať.
Môj názor je úplne opačný, a totiž ten, že práve tým okamihom, keď hoci len na chvíľu zabudneme na všetkých, ktorými by sme chceli či nechceli byť - že práve v tom okamihu otvárame dvere nášmu skutočnému ja. 
Bez ohľadu na vek, váhu, sexepíl... Človek, ktorý je plne prítomný sám v sebe, má charizmu, ktorá je jasno viditeľná široko-ďaleko. A to sú tie fotografie, ktoré nútia zastať a zadívať sa a bez slova hádať, čo robí toho človeka takého pútavého.
Tajomná ingrediencia
Čo tvorí to čaro, ktoré nás vie tak zaujať? Je zjavné, že (ak opomenieme tie šťastné náhody), zvyčajne nestačí len tak odfotiť človeka. Isteže to chce zachytiť jeho výraz v účinnej súhre správne zvoleného okamihu, svetla, pozadia a kompozície.
No popri všetkých týchto aspektoch je tým najživším kompotentom autenticita, ktorá ako miazga prúdi v každom z nás, hoci, žijúc stále na povrchu, o nej nemusíme mať najmenšie tušenie. Toľkí z nás by vsadili dušu na to, že isteže vedia kto naozaj sú, hoci ich životy, plné napodobňovania, hovoria niečo úplne iné. Že vlastne ani sami nevedia, že nevedia.
Lebo je to práve oná autenticita, čo otvára tie správne dvere na každom dôležitom stretnutí, ktoré v živote absolvujeme. To je tá magická ingrediencia, ktorá prináša úspech a spokojnosť, aké pretvárka a napodobňovanie druhých nikdy nepoznali.
Mohlo by byť zaujímavé mať pri fotografovaní v pozadí večne túto agendu, usilujúcu vždy, keď možno, zachytávať toto?
d
Projekt človečina
Tak sa pomaly ale isto začalo kondenzovať akési jadro či hlavný motív tohto projektu. Isteže ide o objav osobný a ktorý sa nechce tváriť, že objavil Ameriku. Ale že objavil vlastnú cestu k niečomu, s čím sa podeliť: 
Fotiť, čo si chvíľa želá a ponúkne, no popritom večne číhať presne na tieto okamihy, v ktorých z fotografie jasne prehovára človečina.
Gabriel | Gaudelier Photography
Oslovili vás tieto myšlienky? Podeľte sa o tie svoje alebo mi napíšte, ako si predstavujete fotografie, ktoré by mohli vyjadriť váš vlastný príbeh!
* Ako sprievodné obrazy k textu boli použité obrázky vytvorené pomocou umelej inteligencie.
(O dôvodoch viac v tomto článku.)

Možno vás tiež zaujme

Back to Top