3 - Hmlovina Človek (Moja cesta I)

(Zamyslenia)

"A tak tvoríme, ako člny proti prúdu,
bez prestania unášaní
späť do minulosti."

— F. Scott Fitzgerald

Hmlovina

Priznám sa vám. Trvalo mi dlho pustiť sa do profesionálneho fotenia. Nemyslím len prípravu v zmysle zdĺhavého prieskumu, aké vybavenie vlastne potrebujem či ako ho následne používať. Tá totiž stále nechávala vo mne neprekonanú neistotu, ako si mám na fotení vlastne počínať.

Lebo aj keď na začiatku bola dávka guráže pochádzajúca z presvedčenia, že dokážem spraviť ľuďom pekné fotky, keďže sa mi to zavše tak nejako darilo - nikdy som naozaj nevedel, čo vlastne robím. Fotil som, takpovediac, „odbrucha“.

Potenciál

Fotil som tiež - ako mnohí začínajúci fotografi - veľa. Niekedy to, isteže, môže mať opodstatnenie, napr. keď sa fotí niečo spontánne, no ja som tento postoj aplikoval až príliš všeobecne.

Aj keď neplánované, "reaktívne" zábery mi vedia neraz urobiť ešte väčšiu radosť než tie plánované (lebo mi prídu ako dar či bonus), predsa som si musel časom uznať, že priveľakrát za tým všetkým v skutočnosti stálo čosi ako - úzkosť. Nepríjemná stratenosť človeka bez hlbšieho porozumenia, skúseností a voľne plynúcej inšpirácie.

Medzery

Musel som si uznať, že mi jednoducho chýbala štruktúra, ktorá by mi nad tými bažinami dala pevný základ a možnosť začať si fotenie užívať s pocitom, že som pre najlepší výsledok urobil všetko, čo sa dalo, a že to bohato postačí.

Prirodzene som si teda začal chýbajúce “know-how” (chýbajúce vzdelanie) dopĺňať. No hocikoľko kníh a kurzov o fotení som prešiel, stále mi chýbal pocit, že moje poznanie sa zlieva do jednotného, funkčného celku, ktorý ma dokáže tam vonku viesť, keď odo mňa očakávajú vedenie druhí.

Niekedy to nie je ani tak o tom,
čo robíme, ale ako.

Perfekcionizmus

Takto začal môj problém nadobúdať zreteľné obrysy v podobe sklonu k detailizmu. Nekompromisná tendencia nepúšťať z rúk nič, čo nie je definitívne dokončené, ma doviedla do mokrade nekonečných príprav, do ktorej som sa začal zabárať hlbšie a hlbšie.

Kvôli zanovitému dôrazu na každý detail šlo všetko ostatné na druhú koľaj, no s postupujúcim časom sa stávalo čoraz zjavnejším, že môj zoznam študijných materiálov, ktoré som pokladal za nevyhnutné si prejsť, stále jasnejšie porážal moje časové možnosti.

Vážnosť a pochabosť

Chcel som pocit dokončenosti. Pocit, že viem všetko, čo vedieť potrebujem, a tak môžem vstúpiť do sveta plný sebaistoty a vyzbrojený na všetko. To sa hádam dá do istej miery pochopiť, lebo bolo by pochabé pristupovať k veciam, na ktorých záleží, bez prípravy. No ako vo všetkom, aj tu sa žiada zdravý balans.

Ctihodná vážnosť v prístupe k príprave akoby potrebovala protiváhu. Protiváhu, ktorou potrebuje byť hocako skromný kus dôvery v seba a v život, najlepšie v nejakej podobe odzbrojujúcej veselosti tých pochabých postavičiek, majúcich svoje miesto hádam v každej disneyovke, a ktoré rozosmievajú deti najviac.

Lebo nech s nimi život hocako práve pozametal, v tej svojej roztomilej naivite už-aj veselo pochodujú rovno k ďalšiemu dobrodružstvu, lebo hoci neraz na úkor všetkých tých zodpovedných naokolo, akoby život nad nimi držal svoju láskavú a nežnú ochrannú ruku.

"Perfekcionizmus je dvadsaťtonové závažie,

ktoré si nesieme na chrbte v presvedčení,

že nám pomáha letieť."

—Brené Brown

Zlatá stredná cesta

Možno ste v živote mali to šťastie a vo vašom živote sa vyskytli také postavičky. Mať takých priateľov, čo nás vracajú z tieňov zádumčivosti stále znova späť do jasnosti dôvery v slnko nad oblakmi, je požehnaním.

Lebo pravda je taká, že ak sa to so zodpovednosťou začne preháňať, zo života začne vyprchávať radosť, a o čo zdĺhavejšie sa na život chystáme, ten nás začne nebadane obchádzať ako skalu voda.

Tak nás naša túžba a iste aj obdivuhodná vôľa ísť v príprave na život hlbšie a ďalej než ostatní môže začať v skutočnosti od života odvádzať. (Ba chvíľami až akoby sa pod povrchom mihal akýsi zlomyseľný zámer dosiahnuť práve to, ale to je na inú debatu.)

Rázcestie

Ocitol som sa v bode, kde sa mi postupne odhalili nástrahy vlastnej mysle – od počiatočnej neistoty, cez pascu prehnanej prípravy až po perfekcionizmus, ktorý ma vzďaľoval od skutočného života a radosti z tvorby - a kde som stál pred otázkou, či existuje cesta von z tohto začarovaného kruhu. Cesta k autentickejšiemu prežívaniu a k fotografii, ktorá by bola niečím viac než pracným ryžovaním zlatého prachu v priveľkom množstve balastu, a ktorá by naozaj vedela pomáhať duši - tých, ktorých fotím, ako aj tej mojej. (Pokračovanie v druhej časti.)

— Gabriel | Gaudelier Photography