Medailóny
Viete o tom, ako kedysi ľudia odchádzali na cesty či do vojen s obrázkom svojich milovaných, schovanom v malom medailóniku? Iste, dnes už dávno nezávisíme na jednej fotke či obrázku, ktorý by nás utešoval pohľadom na tváre našich najbližších. Naopak, máme ich plné mobily a počítače.
No v tom kontraste mi zavše napadne, koľko ľudí prešlo najťažšími chvíľami ďaleko od domova len vďaka svetlu na konci tunela, pretaveného do čŕt ich detí, snúbenice či mamy, na popraskanej fotke kdesi pri srdci.
Tisíc fotiek denne - Nula spomienok
Fotografia má význam, ktorý jej moderná doba vzala bezo zbytku. Fotíme mobilmi, ktoré majú dnes už aj tí najmenší, a to množstvo fotiek rastie neraz tak rýchlo, že už ich nie je ani čas prezerať, tobôž tlačiť (a vlepovať do medailónov).
Kvantita beznádejne zadupala kvalitu. Ba aj fotoaparáty sú dnes už tak pokročilé, že aj nájomným fotografom je dnes už hocikto. Stačí nastaviť automatiku, však?
Abrakadabra
Nechápte ma zle. Sám som pridlho nedokázal nájsť, tobôž preklenúť vlastné hranice priemernosti, aby som teraz nad niekým ohŕňal nosom. A len prirodzene má každý plné právo najať si takého fotografa, ktorého fotky sa mu páčia.
Ak sme prostí ľudia bez potreby sa na niečo hrať a ide nám len o jednoduchý záznam prítomnosti, bez akéhokoľvek umeleckého abrakadabra, ktoré vo výsledku aj tak nevidíme - voľba je prostá a zavše aj lacnejšia.
Ale čo ak fotografia dokáže viac?
Príde mi to ako otázka hodná položenia. Čo ak fotografia vie a môže byť aj niečím viac než len vydarenou momentkou, tak akurát pre novú profilovku?
Čo ak by mohla byť niečím ako správou vo fľaši, vyplavenej z hlbín, do ktorých v sebe nedovidíme, nesúcou na rozpadajúcom sa pergamene vybielené stopy niečoho oveľa staršieho, hlbšieho a živšieho, než je to pozlátko, ktorým už tak zvyčajne prekrývame, ako sa naozaj cítime?
Mohlo by to pomyselné zrkadlo urobiť viac než len odraziť povrch? Mohlo by prekvapiť? Povzniesť? Či rovno dať pocit nahmatania kontúr toho zvláštne iného, charizmatickejšieho, no hlavne spokojnejšieho ja, ktoré nosíme po celý čas v sebe, zavalené tým, čomu sme o sebe uverili?
Aha, mama! Dr. Frankenstein!
Ako tak čítam, čo tu píšem, usmievam sa nad pomyslením, že to vyznieva, akoby som pozýval do laboratória a nie ateliéru. Ale - čo ak by aj áno?
Samozrejme, že nie každé fotenie musí byť obradne vážne a robené mikroskopom, ale povedal by som, že pre tie skúmavejšie duše môže byť fajn vedieť, že tu také vybavenie máme. :)
Tí druhí
A obzvlášť, ak neprídete sami. Alebo sami aj prídete, no nielen pre seba.
Lebo je to tak. Zvykli sme si vnímať fotenie sa ako niečo výhradne pre seba. Pre našu sebaprezentáciu, pre dobrý dojem, aký chceme na sociálnej sieti vyžarovať na kolegov, priateľov či šance na lásku.
No archaický obraz medailónov pripomína tvrdú pravdu, že raz to môžu byť práve tí druhí, kto bude za naše najkrajšie fotky najvďačnejší.
Nie kvôli dokonalej póze, ani kvôli mihalniciam až po zem.
Iba kvôli nám.
— Gabriel | Gaudelier Photography
* Ako sprievodné obrazy k textu boli použité obrázky vytvorené pomocou umelej inteligencie.
(O dôvodoch viac v tomto článku.)
(O dôvodoch viac v tomto článku.)
