Tieto fotky neoslovia každého.
Bežné kategórie krásy a atraktivity tu hrajú druhé husle. Hlavné slovo tu má kompozícia a hra svetla a tieňov - a ľudská bytosť medzi nimi.
Preto vo väčšine z nich farby absentujú, lebo sa mieri na podstatu - aspoň v tom, ako ja rád robím "street photography" alebo po našom "uličnú fotografiu".
r
V tomto zmysle mi prídú ako haiku* — v obrazoch.
Aj keď tu a tam zachytím kus architektúry — ako môžete badať, v mojich záberoch je skoro vždy v centre človek. Iba s ním má mesto zmysel.
r
*(haiku - minimalistické japonské básne, tvorené tromi krátkymi veršami o 17 slabikách, sú poetickým ekvivalentom malého obrázka či fotky, ktorý vzišiel z priamej skúsenosti, náhleho „okamihu údivu“)
Ulica je divadlom života.
Ľudia, ktorých míňame, v sebe nesú príbehy, ktoré sa dajú tušiť z výrazu tváre či držania tela. Odráža sa v nich niečo z nás — to, čo nás všetkých robí ľuďmi.
Unavený úsmev, smutná spomienka či aj radostné iskričky — to všetko patrí k tým vzácnym okamihom, ktoré sa umelci odjakživa usilovali zachytiť a sprostredkovať ako to dôležité, čo si treba pripomínať v šialenom behu sveta: že nech sa odlišujeme akokoľvek, takéto okamihy nás spájajú tisíckrát viac.
V tomto duchu pristupujem ku každej z týchto fotografií — s úctou a najväčším rešpektom.
